Konečne som sa dostal k druhej časti blogpostu. Mal som nejake zdravotné problémy a naozaj sa mi nechcelo sedieť za počítačom a nie to ešte niečo vypisovať. Inak vďaka chorobe som objavil skvelú iPhone aplikáciu, ale o tom inokedy.
Po príchode na chatu, resp. na približné miesto, sme po pár telefonátoch majitelke zistili, že chata na ktorú sme dorazili sa ani náhodou nepodobá na tú, ktorá bola na fotkách. Niektorí perfekcionisti, ktorí nemajú radi prekvapenia boli z tohto zistenia mierne vykolajení – rozumej, nadával som ako pohan, ktorý bol prinútený ísť na spoveď. Samotné zistenie, že chata vyzerala úplne inak ako tá pôvodná by bolo celkom v poriadku, no zistenie, že chata vyzerá ako staré komunistické polovnícke búdy? Vtedy mi už nebolo všetko jedno a mal som pocit, že okrem spovede musím ísť ešte aj na nedeľnú omšu.
Majiteľ chaty, resp človek, ktorý nám mal doniesť kľúče akosi meškal, preto sme sa rozvalili na lavičky hneď poblíž a prvá otázka, ktorá smerovala do pléna nám všetkým vyčarila úsmev na perách. Dáme pivčisko? Že sa pýtaš! O pár sekúnd už bola potreba vyťiahnúť tretiu 1.5l flašu. Cígo bolo takisto príjemným spestrením už aj tak dosť pestrého výletu. A to sme ešte ani nezačali…
Žena = vždy problém navyše, a aby som pred novým kamáratom Robim nevyzeral ako buran, ktorý okrem prísloviek a slovies do piči, jebem boha, kurva tam nepozná nič iné, poslal som tie naše prejsť sa, aby nevznikli zbytočné problémy. Bolo to aj hlavne kôli tomu, že chata mala len 6 postelí a nás bolo 8 a nevedeli sme, či sa platí aj za prístelky zvlášt, alebo sú v cene.
Po tom, čo sa nám otvorili “brány” chaty som hneď zmenil názor, a ovplyvnení Bohušom som si znova začal opakovať staré známe - tolké štestí. Zvnútra to vyzeralo ako horská chata niekde v Tatrách. No, tak trošku preháňam, ale interiér a exteriér boli sto a jedno. Zrazu Vl4kn0 vyskočil spoza dverí a začal vykrikovať, že máme 2 hajzle a vtedy som nadobudol spolu s ním pocit blaženosti, nirvány a orgazmu dokopy. Neskôr pochopíte prečo.
Rozdelili sme si postele a ako inak vybehli von s dalšími flašami piva. V tej chvili nám naozaj nič nechýbalo a tento pocit umocňovalo vedomie dvojitého srania súčasne.
Keď nás už nebavilo počúvať Maťka ako hrá na gitare, vybrali sme sa na sochu Jánošíka. Niektorí sedláci si to brali krížom po tráve, iní, kultivovanejší sedláci išli po chodníku. Na soche nás už s flaškou tvrdého očakávali pohostinní stredo-slováci s príznačným prízvukom. Neviem či to bolo spôsobené letnou zľavou, ktorú na tom slnku dostali, alebo čím, no ako sa hovorí: Hory, lesy, jebnime si! a správni slováci sa nezapreli. V zástupe na tvrdé už čakal Maťko, ktorý posúval flašku ďalej Robimu a Vl4kn0vi.
Po menšom oddychu na soche sme si išli kúpiť festivalové náramky. Cestou z areálu na chatu nás zastavil (resp, niektoré naše socky sa pri ňom zastavili) vtipný újo s kávomatom na chrbte, ktorý tam za 2 ojrá na hodinu pobehoval ako blbý a čapoval zadarmo kávu okoloidúcim. Niektorí z nás sa teda osviežili touto hnedou sračkou. Potom sa naše cesty rozdeili a my zámožnejší sme šli do koliby na halušky.
Koliba veľmi pekná, chlapy v krojoch, dievky s výstrihmi, čo viac si môže človek priať? – voľné miesto.Všade bolo obsadené, po 5tich minútach pobehovania hore dole sme si teda sadli k takému staršiemu páru z Čiech. Vraj by aj oni išli pozrieť Offspring, tak sme si s nimi pokecali. Dopili pivá, nechali na stole 3.50 ojra a odišli.
Objednali sme si halušky a nejaké to pivčisko. Samozrejme náš dvojmetrový Jurko so 40 kilami si dal bryndzové halušky bez bryndze. Raz darmo, je to jedák. Keď sme neskôr zistili, že Vl4kn0 bude mať peniaze ledva na cestu domov, spomenuli sme si, že ujo obsluha si nezobral peniaze od Čechov s ktorými sme sedeli. Ako správni slováci, sme peniaze samozrejme zobrali, knižku v ktorej boli zastrčené sme schovali pod deku na lavičke, vyplatili za ne časť Vl4kn0vej porcie a sťa by Jánošíci hybaj ho čo najrýchlejšie preč. Mimochodom halušky boli vynikajúce.
Po návrate na chatu sme s Vl4kn0m prvýkrát otestovali paralélne sranie. Bol to neopísatelný pocit, ktorý sme si za celý pobyt spolu zopakovali najmenej 100 krát a to vôbec nepreháňam. Penové fošáše ako to my Homieci voláme tiekli prúdom. Ale nie o tom som chcel.
Do večera sa už nič výnimočné nestalo. Poopekali sme si párky na varenie, popočúvali nejaké Ine Kafe, pofajčili a popili. Zima nás vyhnala dovnútra a tam sme pokračovali v tomto trende. Zrazu sa pri našej chate objavili akýsi blaváci, ktorí spolu s Maťkom a Nikou vonku pospevovali Ine Kafe. Celú noc sme teda strávili s nimi pri pive a pri tvrdom, no čím viac sme s nimi boli, tým viac sa mi a nie len mne nožík otváral vo vrecku.
Samozrejme chlapci všade boli, všetko videli, mali zlaté medajle z olympiád a povyhrávali všetky zápasy vo Wrestlingu. Vyvrcholenie nastalo, keď sa jeden z nich značne spoločensky unavený snažil trepať k nám na chatu po dosť strmých schodoch. Vl4kn0 mu prehovoril do duše a majster v karate samozrejme hneď dával dole bundu, že ide na ferovku. Situácia sa po chvíli upokojila, keď chlapci zistili, že by proti dvoj metrovému 100 kilo vážiacemu vl4kn0vy veľa nezmohli, navyše v stave v akom boli. Následne na to sa tie ich supermanské reči už nedali počúvať, a tak sa väčšina z nás pobrala okolo šiestej nad ránom spať.
Ráno a vlastne celá sobota sa niesli v alkoholickom duchu. Ešte sme poriadne ani nevstali, Vl4kn0 už pobehoval po chate s pivom v ruke, ale o tom potom.
Fotky
Na záver ešte nejaké tie piatkové fotky (neskôr ich pridám viac).
Ďalšie články, ktoré by ťa mohli zaujať
Žiadne odpovede v “Terchovský Budzogáň 2009 #2: Prvý deň na chate”